Jaskyniar (Proteus anguinus), slepý obojživelník žijúci v podzemných vodách Balkánu, bol viac ako sto rokov považovaný za jediného zástupcu svojho rodu. Nová medzinárodná štúdia však ukázala, že jeho populácie v skutočnosti predstavujú deväť samostatných druhov, z ktorých tri vedci opísali ako úplne nové pre vedu. Výskum spoluviedol Daniel Jablonski z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Výsledky publikované v uznávanom medzinárodnom časopise Amphibia-Reptilia zásadne menia pohľad na rozmanitosť a ochranu týchto ikonických živočíchov.
Obojživelník, známy ako jaskyniar, má bledé telo, zakrpatené oči, vonkajšie žiabre a je mimoriadne dlhoveký – dožíva sa viac ako sto rokov. Vďaka svojmu nezvyčajnému vzhľadu a spôsobu života sa stal symbolom jaskýň Dinárskeho krasu a patrí medzi najznámejšie jaskynné živočíchy sveta. V krasových oblastiach západného Balkánu o týchto tvoroch po stáročia kolovali legendy ako o mláďatách drakov. V roku 1768 sa jaskyniar stal prvým vedecky opísaným jaskynným živočíchom na svete. Ani viac ako 250-ročná história výskumu však nestačila na objasnenie jeho skutočnej druhovej rozmanitosti.
Deväť druhov skrytých pod jedným menom
Medzinárodný tím zoológov prehodnotil poznatky o genetickej, morfologickej, geografickej aj ekologickej rozmanitosti jaskyniarov v Dinárskom krase, teda na území od severovýchodného Talianska cez Slovinsko a Chorvátsko až po Bosnu a Hercegovinu. Výsledky potvrdili skoršie predpoklady, že populácie považované za jediný druh v skutočnosti predstavujú deväť samostatných druhov. Ich evolučné línie sa od seba oddeľovali približne pred 4 až 16 miliónmi rokov. Tri druhy získali úplne nové vedecké mená: Proteus bosniensis z Bosny a Hercegoviny, Proteus ikae z chorvátskej Istrie a Proteus maurii zo severovýchodného Talianska.
Medzi deviatimi druhmi je aj unikátny čierny jaskyniar (Proteus parkelj) zo Slovinska, ktorý má na rozdiel od svojich bledých príbuzných tmavé sfarbenie a vyvinuté oči. Prekvapivé zistenie sa týka aj svetoznámej Postojnskej jaskyne v Slovinsku. Jaskyniari, ktorí patria k jej najväčším turistickým lákadlám, totiž podľa novej štúdie nepatria k druhu P. anguinus, ako sa doteraz tvrdilo, ale predstavujú samostatný druh P. xanthostictus.
Návrat k zabudnutým objavom spred 176 rokov
REKLAMA
Výskum má aj pozoruhodný historický rozmer. Už v roku 1850 rakúsky zoológ Leopold Fitzinger rozlišoval sedem druhov jaskyniarov, no jeho závery zapadli do zabudnutia. Vedci teraz analyzovali 259 muzeálnych exemplárov vrátane 47 historických jedincov, ktoré skúmal samotný Fitzinger a ktoré sa dodnes uchovávajú vo Viedni. „Je pre mňa fascinujúce, že prírodovedci už pred takmer dvoma storočiami dokázali rozpoznať rozdiely, ktoré dnes potvrdzujeme pomocou moderných metód. Fitzinger pritom nemal k dispozícii nič iné než pozorovanie a meranie. Po 176 rokoch sa tak k časti jeho záverov vraciame,“ vysvetľuje zoológ Daniel Jablonski, ktorý s Prírodovedným múzeom vo Viedni spolupracuje.
Daniel Jablonski sa výskumu obojživelníkov a plazov Balkánu venuje viac ako dvadsať rokov. Tento región patrí medzi hlavné oblasti jeho evolučno-biogeografického výskumu, v ktorom sa zaoberá pôvodom, rozšírením a históriou druhov. Nová štúdia jaskyniarov tak nadväzuje na jeho dlhodobý výskum biologickej rozmanitosti Balkánu a procesov, ktoré ju formovali. Tento výskum má preňho aj osobný rozmer: „S jaskyniarmi som sa prvýkrát stretol ako desaťročný chlapec počas návštevy jaskyne na Istrii. Tento zážitok zásadne formoval môj záujem o faunu Balkánu.“ O 29 rokov neskôr sa podieľal na opise istrijského druhu Proteus ikae, ktorá sa od ostatných žijúcich jaskyniarov oddelila ako prvá, približne pred 16 miliónmi rokov.
Kľúčový význam pre ochranu jaskynného sveta
REKLAMA
Štúdia odhalila, že niektoré druhy majú oveľa menšie geografické rozšírenie, než sa predpokladalo. Podľa predbežného hodnotenia autorov na základe kritérií Medzinárodnej únie na ochranu prírody (IUCN) by sedem druhov malo patriť do kategórie ohrozených a dva dokonca medzi kriticky ohrozené. „Hoci genetické rozdiely medzi jednotlivými populáciami boli známe už skoršie, jaskyniara verejnosť vnímala ako jeden druh s rozsiahlym areálom. Teraz je oficiálne potvrdené, že ide o deväť druhov, z ktorých niektoré obývajú extrémne malé územia. Ak je taký druh obmedzený na jediný podzemný vodný systém, vážne znečistenie môže ohroziť celú jeho populáciu. Vyhynutie by znamenalo nenávratnú stratu miliónov rokov evolúcie,“ upozorňuje Jablonski a dodáva: „Pokiaľ nepoznáme skutočnú druhovú rozmanitosť, nedokážeme správne posúdiť ani riziko ich možného vyhynutia.“
Výskum vznikol v spolupráci odborníkov z viacerých európskych krajín a v rámci iniciatívy Taxonomickej komisie Európskej herpetologickej spoločnosti (SEH). Prvým autorom štúdie je Christophe Dufresnes z Národného prírodovedného múzea v Paríži, ktorý výskum viedol spoločne s Danielom Jablonským z Univerzity Komenského v Bratislave a Prírodovedného múzea vo Viedni. Obaja pôsobili aj ako korešpondenční autori štúdie.
Foto 1: Mladé jedince novoopísaného endemického druhu Proteus bosniensis zo severozápadnej Bosny a Hercegoviny. Foto: D. Jablonski.
Foto 2: Dokumentácia historickej kolekcie jaskyniarov v zbierkach Prírodovedného múzea vo Viedni. Foto: C. Dufresnes.
Foto 3: Najstaršia evolučná línia jaskyniarov z chorvátskej Istrie, ktorej vek sa odhaduje na 16 miliónov rokov, bola opísaná ako nový druh Proteus ikae. Foto: D. Jablonski.
Foto 4: Diverzita a rozšírenie jednotlivých druhov jaskyniarov v Dinárskom krase podľa novej štúdie.
